Sila našej lásky

23. února 2009 v 12:20 | gulicka

Sila našej lásky



Či už to nazveme osudom alebo náhodou, v živote sa stretávame s rôznymi prekvapeniami. Obrátia nám život, prekopú hodnotový rebríček, rozdelia naše bytie na "predtým" a "potom".



"Moje "predtým" bolo také klasické. Láska, svadba, práca, dieťa. Začali sme s Lackom stavať dom, malá Barborka mala práve dva roky. Bola som spokojná so svojim životom. S manželom Lackom sme museli robiť veľa kompromisov, občas sme mali problémy, ale obaja sme ich chceli riešiť.

Bola som hrdá na náš vzťah." Takýto život mala Stanka ešte pred štyrmi rokmi. Až kým sa jedného dňa nevybrala podvečer skontrolovať robotníkov na stavbe. Malú Barborku zaviezla k mame a cez dve ulice sa k ich vznikajúcej novostavbe vybrala pešo.

"Neviem, čo sa stalo. Myslela som na to, čo spravím narýchlo na večeru, kým sa Lacko vráti z práce. Zašla som za roh, potešila sa, ako ten náš domček rastie a viac neviem. Ďalšia spomienka je až veľká bolesť v nemocnici. Cítila som sa, akoby ma niekto zle poskladal, akoby časti môjho tela k sebe nepasovali. To bolo prvé, bolesť.

A potom som si svoje telo v mysli skladala dohromady ja sama. Tu sú ruky, čo bolia, tu sa mi ťažko dýcha, cítila som snáď každú bunku svojho tela. Žiaľ, len od pása nahor. Nevedela som nič o svojich nohách, preto mi to nesedelo. Cítila som, že niečo nie je v poriadku, trvalo však pár hodín, kým som si uvedomila, že som ochrnula. No a pokiaľ som bola schopná a ochotná pripustiť si, že viac ma vlastné nohy neponesú, prešlo niekoľko týždňov."

Stanka bola mladá, chcela mať ešte ďalšie ratolesti, venovať sa svojej kaviarni, žiť plnohodnotný život. Miesto toho si musela zvykať na život vozičkára, absolvovať rehabilitácie a najmä opäť si zvyknúť na úlohu matky a manželky.

"Pomáhali mi všetci, ako len vedeli, no nevedela som im byť vďačná. Striedali sa u mňa návaly ohromnej sily, kedy som každého odmietala s argumentmi, že všetko zvládnem aj sama. A potom som mala záchvaty prvotriednej sebaľútosti. Manžel ma takto nechal existovať asi mesiac.

Keď sa už nemohol na moje výčiny pozerať, nasilu začal hľadať cestu ku mne. Kričala som na neho, že chcem byť sama, no Lacko aj napriek všade chodil za mnou a veľa mi rozprával. Postupne odpútaval moje myšlienky, čoraz častejšie som mu vstupovala do jeho monológov. Až som si uvedomila, že keď som chvíľu bez neho, strašne mi chýba. Presvedčil ma, že naša láska je silná a oživil všetky dôvody, pre ktoré sme boli spolu.

Dnes je vozíček už súčasťou môjho života. Barborka si zvykla, nemá problém vysvetliť spolužiakom, prečo má odlišnú maminu. A s Lackom sa ľúbime ako nikdy predtým. Keď sa na to pozerám spätne, neviem si predstaviť, že by pri mne bol iný partner, ktorý by moje záchvaty nebol zvládal a opustil ma. Nešťastie ma presvedčilo, že po mojom boku je ten správny muž.

Autor: Nina Hatalová

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Klikni

Klik

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama